Už to vyzeralo dosť zle. Ešte deň pred odletom som mal chrípku a horúčky 38,2 C, nakoniec sa však všetko na dobré obrátilo a po nočnom balení do druhej ráno o piatej ráno vstávame a vyrážame smer Viedeň.
Z Viedne odlietame 2.3. o 8:05, letíme Boeingom 757 a keďže sa v Londýne posúva čas o jednu hodinku dopredu, pristávame tam o 10:35 tamojšieho času. Presúvame sa letištným autobusom v rámci letiska Heathrow z jedného terminálu na druhý. Máme čas asi dve hodinky, tak posielame domov nejaké mailíky. Pozorujeme chvíľu dianie na tomto gigantickom letisku, každú pol minútku niečo pristáva alebo odlieta, pohľad na obrovské Boeingy 747 Jumbo, ktorých je tu väčšina, je skvelý. Približne o dvanástej nastupujeme do nášho Boeingu 747-400 Jumbo, náš let do Mexico City by mal podľa obrazovky, ktorú mám na sedadle pred sebou, trvať 10 hod. a 53 minút a preletíme 8.913 km na trase ponad Wales, Írsko, Atlantický oceán, sev. Kanadu, New York, New Orleans a Mexický záliv. Každý dostal malý cestovateľský balíček: ponožky, zubnú pastu a kefku, kryt na oči a deku. Cesta bola dosť únavná a britské jedlo nebolo nič moc. Približne o 18:30 miestneho času (oproti Slovensku je tu 7 hodín menej, oproti Londýnu 6 hodín) konečne pristávame v najväčšom meste na svete, v Mexico City.

Časť I. Mexico City - Teotihuacan (2.3. - 4.3.2001)

MEXICO CITY (CIUDAD DE MÉXICO) (cca 20 mil. obyvateľov, 2.240 m.n.m.)

Bez problémov prechádzame colnou a pasovou kontrolou a pár minút po prílete sme už v letištnej budove. Popozeráme nejaké zmenárne a v jednej z nich meníme doláre na peso za kurz 9,47. Rozhodujeme sa, ako pôjdeme do centra, či metrom alebo taxíkom - autobusy na letisko nechodia. Metrom je to však dosť komplikované. Museli by sme pár krát prestupovať a ešte k tomu je oficiálne vraj zakázané vstúpiť do metra s veľkými batohmi ... keďže nemáme ešte skúsenosti s dopravou v mexickom metre, zvolíme taxík. Kupujeme si lístok na autorizovaný letištný taxík za 80 $ (mesto je rozdelené do zón - podľa toho aj stojí lístok na taxík, my ideme na hlavné námestie Zócalo, to bola zóna č. 2). Jeden taxikár nám oznámil, že v meste je nejaká demonštrácia a že sa bude dať ísť do centra asi tak za dve hodinky. Tak trochu nás tým vystrašil, ale našťastie sa jeden odvážnejší taxikár ponúkol, že nás tam zoberie. Okrem nás presvedčil ešte ďalších troch ľudí a tak sedíme v taxíku ako sardinky. Spolu s nami ide aj poľský manželský pár ... svet je malý, chvíľu sa po anglicky rozprávame a zisťujem, že bývajú len nedaľeko slovenských hraníc a môjho rodiska Žiliny :) Prvý dojem z tohto veľkomesta je dobrý. Ulice sú čisté a aj doprava je ďaleko organizovanejšia a civilizovanejšia ako tá v Káhire.
Vystupujeme na ulici 5 de Mayo pred hotelom Canada, sme asi 150 m. od námestia Zócalo. Po demonštrácii tu už nie sú žiadne stopy, je tu už len nejaký hudobný koncert. Hneď oproti hotelu Canada je hotel Zamora, ktorý máme podľa rád v LP vyhliadnutý ako prvý. A aj v ňom ostávame. Izby v hoteli celkom ujdú, so sprchou stáli 100 $ a bez sprchy 75 $. Berieme si tú bez sprchy, spoločné sprchy na poschodí sú slušné, lepšie ako tie na izbách. V lekárni nedaľeko hotela kupujeme ešte dve malé minerálky za 6 $ a potom už ideme hneď spať - sme na nohách 24 hodín (u nás doma je 5 hod. ráno). V posteli sa mi všetko pred očami točí a vlní, cítim sa ako pri zemetrasení - nedávna choroba, 2.400 metrová výška a časový posun asi robia svoje.

Ráno 3.3. vstávame skoro, chceme byť v Teotihuacane ešte pred hlavným prílevom turistov (od 10:00 do 14:00). Neďaleko hotela vchádzame do metra na stanici Allende a kupujeme desať lístkov za 15 $. Po štyroch prestupovaniach (chceli sme sa vyhnúť zle preslávenej stanici Hidalgo - nakoniec sme zistili, že doprava metrom cez víkend je úplne v pohode) sa dostávame na Terminal Norte - autobusovú stanicu, odkiaľ odchádzajú autobusy prevažne na sever. Kupujeme si lístok na autobus 2. triedy za 21 $ (iné do Teotihuacanu nechodia) a o 8:30 vyrážame z Mexico City. Je dosť chladno, tak 10 C. V autobuse s nami cestuje aj skupinka českých turistov. Prechádzame cez jednotlivé časti Mexico City. Ťažko povedať čo je ešte mesto - predmestia Mexico City sú nekonečné.

TEOTIHUACAN (2.300 m.n.m.)

Cesta autobusom trvala asi pol hodiny, kupujeme lístok za 30 $ na osobu. Za foťák sa nikde v Mexiku poplatok neplatí, len za videokameru. Sme tu skoro ráno, medzi prvými. Vstupujeme do areálu a kráčame po ľudoprázdnej a dva kilometre dlhej Ceste mŕtvych, na konci ktorej sa nachádza jedna z dvoch hlavných pyramíd Teotihuacanu - tá o kúsok menšia Pyramída Mesiaca. Táto dlhá hlavná ulica sa volá Cesta mŕtvych, pretože španielski dobyvatelia predpokladali, že v malých postranných pyramídach sa nachádzajú hrobky.
Toto nesprávne pomenovanie je vo všeobecnosti charakteristické pre celé Mexiko. Po starých kultúrach Aztékov, Zapotékov a Mayov toho veľa neostalo. Pamiatky a písomnosti, ktoré zanechali, považovali dobyvatelia za pohanské a preto čo sa dalo, to zničili. Staré stavby sa dnes volajú menami, ktoré im dali ich prvý objavitelia. Nazývajú sa podľa toho, čo im pripomínali, nie podľa toho, na čo v skutočnosti slúžili. Na tabuľkách pri zaujímavých objektoch, ktoré vysvetľujú ich funkčnosť, je dnes napísané len "pravdepodobne", "možno", "domnievame sa" a pod. Nič určité sa o stavbách po celom Mexiku nevie. Väčšinou sa nevie nič ani o panovníkoch, ktorí tu vládli, dokonca sú neznáme aj pôvodné názvy viacerých starých miest - príkladom je Palenque, ale aj naša dnešná návšteva - Teotihuacan. Človek sa aspoň môže na všetko pozerať vlastnými očami a predstavovať si, ako to v tých dobách vyzeralo.
Teotihuacan sa začal budovať pravdepodobne začiatkom 1. storočia n.l., Pyramída Slnka bola postavená okolo roku 150. Mesto bolo z neznámych dôvodov opustené niekedy v 7. storočí. Ale aj storočia neskôr bolo opustené mesto pútnickým miestom aztéckych kráľov, ktorí verili, že sa na tomto mieste obetovali Slnku ich bohovia.

Asi v polovici Cesty mŕtvych sa na pravej strane nachádza 70 m. vysoká dominanta tohto mesta - Pyramída Slnka. Po strmých a vysokých schodoch (vraj ich je 248) na ňu s pár prestávkami vystúpime - veď sa aj nachádzame v nadmorskej výške tatranských štítov. Pri prestávkach rozmýšlame nad tým, na čo asi slúžili ostré skaly po bokoch celej pyramídy - zhadzovali na ne obete pri svojich krvavých rituáloch ? Sme zvedaví, čo nájdeme na vrchole pyramídy. Je tam malá plošinka posiata opäť tými ostrými kameňmi, o ich účele sme sa v žiadnej knihe nedočítali. Na vrchole je silný vietor, ale to nám nebráni v tom, aby sme sa kochali pohľadom na celý areál. Cestu mŕtvych, Pyramídu Mesiaca a Citadelu tu máme ako na dlani. Vyťahujem statív a robím pár spoločných fotiek. To ešte netušíme, že sú to aj naše posledné spoločné fotky. V iných starých indiánskych mestách nám už statív používať nepovolili. Možno sme dnes mali len šťastie.



Pomaly schádzame dole a voľným priestranstvom, plným doslova kaktusových stromov, prichádzame na tzv. Mesačné námestie. Končí na ňom Cesta mŕtvych, je obkolesené dvanástimi nízkymi štvorstupňovými pyramídami a na sevenej strane je druhá dominanta Teotihuacanu - Pyramída Mesiaca. Je o kúsok menšia ako tá "slnečná", javí sa však vyššia, lebo je postavená na menšej vyvýšenine. Opäť ideme hore, schody sú tu ešte o čosi strmšie a vyššie. Aj keď je silný vietor, opaľujeme sa na príjemnom slniečku. Výhľad je tu rovnako skvelý ako z Pyramídy Slnka. Je okolo pol jedenástej, ľudí tu už značne pribudlo. Po Ceste mŕtvych sa k nám valia vlny a vlny turistov. Ich zloženie je asi rovnaké ako na celom svete, prevládajú Japonci a Nemci, počuť tu však často aj taliančinu a francúzštinu. Zastavil nás jeden domorodec v krásnom bielom sombrére a ponúkal nám veľmi peknú sošku nejakého bôžika - vraj vyrobenú z materiálu okolitých pyramíd (sopečných vyvrelín). Pobehuje tu viacero domorodcov, ktorí sa snažia predať rozne vecičky - gýče, ale niektoré sú naozaj pekné.



Popozeráme si aj pár zachovalých budov neďaleko Mesačného námestia a pri jednom zo vstupov do areálu fotím nádherné kaktusy "agave". Potom sa už zberáme na spiatočnú cestu po Ceste mŕtvych. Zájdeme však ešte do Citadely (La Ciudadela), tvorí ju rozľahlé námestie obkolesené 15 nízkymi pyramídami. Nachádzajú sa tu aj vykopané základy niekoľkých obydlí. Najzaujímavejšia vec Citadely sa však nachádza skrytá za jednou z pyramíd, určite stojí za to, aby ste ju pohľadali. Je to Palác Quetzalcoatla - Opereného hada - ktorý je ozdobený jeho veľkými hlavami. Chvíľu tu v príjemnom tieni oddychujeme a okolo pol tretej ideme späť k autobusu.



Lístok, za rovnakú cenu ako pri ceste sem, si kupujeme priamo v autobuse. Cesta späť do Mexico City je však nekonečná, ráno to trvalo pol hodinky, teraz hodinu a pol. Vystupujeme na inom mieste, z akého sme vychádzali ráno, na autobusovej stanici Indios Verdes je však konečná jednej z liniek metra, takže cesta späť na hotel je bez problémov. Na hoteli zaslúžene oddychujeme až do zotmenia, večer ešte skočíme do McDonaldu priamo na Zócale. Trochu sa poprechádzame po nočnom námestí a vraciame sa už definitívne na hotel. Zisťujeme, že slnko v Teotihuacane bolo veľmi zradné, trochu sme sa dnes pripálili. Trochu dosť - museli sme si kúpiť ešte nejaký krém po opaľovaní. Keďže v lekárni nič také namali - veď ich pokožka je proti slnku oveľa odolnejšia - magistra nám ponúkla krém aspoň podobného zloženia. Určite sa všetci na nás dobre pobavili. Spravili sme úplne začiatočnícku chybu - nenatreli sme sa krémom na opaľovanie. Chránime sa pred žltačkou, brušným týfusom, maláriou, ... ale na také základné záležitosti ako spálenie pokožky zabudneme :)

4.3. ráno kupujeme v stánku telefónnu kartu s názvom Ladatel mexickej telekomunikačnej spoločnosti Telmex. Predávajú ich za 20, 50 a 100 $. Na telefón domov treba minimálny kredit 20 $. Kupujeme kartu za 50 $ a skúšam volať domov - trošku sa pozabudnem a karta je v čudu. Nabudúce skúsime asi e-mail. Vchádzame do metra a po pár prestupoch vystupujeme na stanici "Chapultepec". Našim prvým dnešným cieľom je Národné antropologické múzeum. Nachádza sa pri okraji asi najznámejšej oddychovej zóny mesta - parku Chapultepec (Bosque de Chapultepec).

Národne antropologické múzeum (Museo Nacional de Antropologia)
Približne o desiatej stojíme pred múzeom. Keďže dnes je nedeľa, vstupné je zdarma. Malé batohy si nechávame v úschovni. Vnútri je povolené fotiť aj so statívom (svetlá výnimka), so sebou ho však dnes nemám. Je tu však veľa ľudí, ani by som nemal možnosť ho rozložiť. Múzeum je nádherné, jednotlivé expozície sú veľmi pekne a prehľadne vybudované. Tieto expozície sú tematicky rozdelené podľa jednotlivých mexických oblastí a kultúr (spomínam si na expozície Teotihuacan, Zapotékovia, Olmékovia, indiáni z pobrežia Tichého oceánu, Aztékovia...). Škoda len, že tá asi najhodnotnejšia expozícia o Mayoch s množstvom zlatých sošiek a iných vecí je dočasne uzavretá. Ale aj tak sme tam strávili príjemných pár hodín. V obchodíku v múzeu predávali aj nádherné sošky, pred odchodom z Mexika si určite niečo kúpime. Vychádzame z múzea, prejdeme cez štvorprúdovú cestu Paseo de la Reforma a sme pri jednom z vchodov do centrálneho parku v Mexico City.



Bosque de Chapultepec
Je nedeľa popoludní, príjemné slnečné počasie. A tak nečudo, že veľa obyvateľov Mexico City - hlavne rodiny s deťmi - sú v parku Chapultepec na príjemnej prechádzke. Hneď pri vchode si Zuzka kúpila klobúčik proti slnku - síce neskoro, ale predsa. Je tu množstvo stánkov ponúkajúcich kadejaké občerstvenie, hlavne misky s narezanými mangami, pomarančami a melónmi vyzerajú veľmi lákavo. Máme problém tomu odolať, z bezpečnostných dôvodov je naša vôľa napokon silnejšia. Na vyvýšenine v parku vidíme Castillo de Chapultepec - zámok, ktorý bol kedysi rezidenciou guvernéra Nového Španielska. Niekoľko mesiacov bol aj sídlom Maximiliána Habsburského. Dnes sa tam nachádza Národné historické múzeum - múzeum moderných mexických dejín. Chvíľku v parku oddychujeme, sadli sme si na breh jazierka, deti pri jazierku chytajú rybičky do umelohmotných fliaš, jeden chlapec neodolal pozvaniu rybičiek a skočil k nim na návštevu - za škodoradostného, ale zato srdečného smiechu svojich kamarátov vyliezol z jazierka úplne mokrý - v takom teple to mohlo byť len príjemné. Prešiel okolo nás jeden chlapík, ktorý tlačil pred sebou fúrik plný orieškov a predával ich, ďaľší predával na paličke napichnuté a narezané mango, no a samozrejme tu bolo aj mnoho predavačov hamák (hamaka je sieť v ktorej sa buď spí, alebo len tak vylihuje :) Po hodinke, dvoch hľadáme metro, ktoré nás odvezie k hotelu.

Zócalo s katedrálou a Latinskoamerická veža
Vystupujeme na Zócale, v jednej časti námestia je nejaký koncert. Vidíme tu stáť hlúčik ľudí v rade za sebou, nejaký indián ich starým aztéckym spôsobom zbavuje kadidlom pravdepodobne zlých duchov. Ideme aj do katedrály. Je postavená v starom španielskom slohu na mieste niekdajšieho chrámu aztéckeho Tenochtitlánu. Ničím nie je obzvlášť zvláštna, azda len tým, že jej steny sú značne pokrútené a celá drží pokope len asi silou vôle. Katedrála, ako aj celé Mexico City, bola postavená na troskách zničeného Tenochtitlánu, ktorý sa rozkladal na ostrovoch na jazere Texcoco. Ako hovorí legenda - pôvodný obyvatelia - Aztékovia, sa tu začali usídlovať vďaka jednej veštbe, ktorá im nariadila založiť nové hlavné mesto na mieste, kde uvidia sedieť orla s hadom v zobáku na kaktuse. Preto Tenochtitlán vznikol práve na tomto vysokom mieste plnom jazier. Neskôr bol Tenochtitlán zrovnaný zo zemou a jazerá boli zasypané, ale ako sa spodná voda čerpá pre potreby mesta, Mexico City sa prepadá do tohto bývalého jazera. Ročne vraj až o 40 cm. Je až neuveriteľné, že niektoré časti hlavného mesta poklesli za posledných sto rokov aj o 10 metrov !
Na hoteli si dáme chvíľu pauzu a potom sa vyberieme na neďalekú Latinskoamerickú vežu - Torre Latinoamericana. Architektonicky je to bieda, veža bola postavená dávno v 50-tych rokoch. Ale výhľad je z nej skvelý. Vyhliadka sa nachádza na 44. poschodí, vyviezli sme sa tam výťahom za 35 $ na osobu. Z vyhliadky je celé mesto ako na dlani, rozľahlosť Mexico City je neskutočná, kam človek dovidí sú samé budovy, ktoré sa ťahajú aj po okolitých kopcoch. Mexičania humorne hovoria, že takúto vysokú budovu nemajú ani v Spojených štátoch. Veď jej vyhliadka sa nachádza v nadmorskej výške 2.422 m. :) Dole si ešte pozrieme Palacio de los Bellas Artes - Palác krásnych umení - je to veľmi pekná budova zo začiatku 20. storočia.



Večeriame v KFC neďaleko nášho hotela a keď sa zotmie, urobím ešte nočnú fotku katedrály.

V Mexico City by sa určite dalo stráviť aj viac času. Vecí na pozeranie je tu veľmi veľa, za dva dni sme z toho stihli len niečo. Ale kedže nás lákajú hlavne mayské stavby na Yucatáne, dlhšie sa tu už zdržať nechceme. Cesta pred nami je ešte dlhá.